V jedno ráno sa Wenessa zobudila. Hneď ako vstala pocítila neskutočný hlad a tak sa vybrala na raňajky. Mala trinásť rokov a chodila do siedmej triedy. Musela ísť do školy no hneď ako prišla do kuchyne dala sa na prehováranie svojej mamky. Jej mamka sa volala Margrett.
„Mami, bolí ma hrdlo....a ...a mám isté žalúdočné kŕče.“
„Akú písomku dnes píšete?“ spýtala sa Margrett ktorá hneď vedela  o čo sa jedná.
„Mami žiadnu,“ odvetila už trocha nepokojnejšie Wenessa.
„Wenesska, Wenesska do školy pôjdeš či chceš alebo nie. Vzdelanie je v dnešnej dobe veľmi dôležité. A navyše ti nič nie je. Takže sa choď do svojej izby obliecť a potom sa príď naraňajkovať,“ povedala pokojne Margrett.
 „Och....mami ale my dnes píšeme tri písomky,“ zaštebotala nakoniec Wenessa.
„Bež sa hore obliecť!“ povedala mama, no tento krát už prísnym hlasom.
„Nejdem do školy!“ odvrkla Wenessa a sadla si za stôl.
„Tak mladá dáma v tomto dome nerozkazuješ ty, ale ja! A ja vravím choď sa obliecť, lebo zmeškáš do školy!“ povedala mama veľmi prísnym hlasom.
Wenessa zostala ticho a z výrazom naštvaného buldoga vyšla hore schodmi. Wenessina mama si len vzdychla a začala robiť raňajky. Prešlo dvadsať minút ale Wenessi nikde. Margrett sa teda vybrala do jej izby. Keď vyšla na poschodie ku Wenessinej izbe, zaklopala a povedala:
„Wenessa na stole máš raňajky!“
Nikto neodpovedal.
„Wenessa si v poriadku?“ povedala mama potichu. No z izby nevyšiel ani hlások. Na to Margrett rázne vkročila do jej izby. Nikto tam nebol. Znepokojená Margrett vybehla z izby a trielila do kúpeľne no ani tam nenašla Wenessu. Vtom vbehla naspäť do Wenessinej izby a zbadala otvorené okno. Vystrašene vyzrela z okna no nikto tam nebol. Vybehla z izby dole do kuchyne že zavolá na políciu. A však keď zišla dole schodmi pri stole sedela Wenessa.
„Kde si bola?“ spýtala sa vyľakaná Margrett.
„V obývačke mami,“ pokojne odvetila Wenessa.
„Na smrť si ma vyľakala.“
„Mami vopred ťa upozorňujem že dneska nemám v pláne ísť do školy,“ odvetila Wenessa ktorá sedela v pyžame a pokojne prežúvala chlieb.
„Mami, sľubujem že ak dnes nemusím ísť do školy tak sa budem vzorne učiť a budem ťa poslúchať.“
„Wenessa nevyjednávaj!“ prísne povedala Margrett.
„Mami......“ nahodila prosebné očká Wenessa.
„Dnes, jeden, jediný deň v tvojom živote nemusíš ísť do školy. Ale na to si nezvykaj! No a keďže zostávaš doma tak predpokladám že budeš chcieť ísť von....“ povedala už pokojnejšie Margrett.
„Dobre predpokladáš, mami!“ povedala Wenessa a napravila si župan ktorý mala na sebe.
„Ale najprv si to musíš zaslúžiť. Takže musíš umyť riad, dať prať ... potom to samozrejme vyvešáš vonku, v obývačke poutieraš nábytok a hlavne si upraceš v svojej detskej izbe. A keď ma nebudeš poslúchať niečo ti pridám. Nezabudni o štvrtej poobede musíš byť doma, lebo príde návšteva,“ odrecitovala Margrett.
„Ale mami to nestihnem a navyše chcem urobiť aj pár veci pre seba!“ nariekala Wenessa.
„Žiadne ale, zlato. To už nie je môj problém.“ odvetila mama a odišla.
Wenessa sa pustila do upratovania. Celé doobeda upratovala a to ešte nestihla všetko. O 12:00 na obed, ju zavolala Margrett:
„Wenessa, na stole máš obed!“ zakričala Margrett poriadne nahlas pretože Wenessa práve vysávala.
„Už idem!“ zakričala som a rýchlo zbehla po schodoch. Keď som vošla do kuchyne mala som na sebe zásteru a na rukách obyčajné gumené rukavice.
„Už som skoro doupratovala.“ povedala Wenessa celá unavená a hladná. Nasledujúci čas obedovali. Wenessa dostala príkaz všetko zjesť, ale keďže to odmietala urobiť, dostala prácu navyše. A tak musela ešte aj umyť schody ktoré viedli na druhé poschodie. Keď Wenessa konečne urobila to čo mala, boli už štyri hodiny a práve prišla návšteva. Bol to Wenessin veľmi nadaný bratranec. Volal sa Repete. Mal ryšavé vlasy, na tvári pehy a nosil okuliare. Hneď ako prišli, Margrett prikázala Wenesse nech ide s Repetom hore do izby a nech si zahrajú nejakú spoločenskú hru. Ale Wenessa začala protestovať:
„Mami! Spoločenské hry sú nudné!“
„Ale zlatko, nebuď zlá!“ odpovedala Margrett. A tak Wenessa len s nevôľou šla hore do svojej izby. Začali hrať Človeče nehnevaj sa. Ale Repete stále protestoval a Wenessu to hrozne nudilo. Keď jej už začal vysvetľovať matematické zákony, bol to už Wenessin vrchol. Proste vstala a chcela odísť no Repete sa jej spýtal:
„Kam ideš?“
„Nikde...ehm...na WC.“ odpovedala Wenessa prvé čo jej prišlo na rozum. A už jej nebolo. Nikto nevedel kde zmizla. Odvtedy ju už nikto, nikdy nevidel a polícia ju doteraz hľadá.