Shelly stála pred kostolom.Bola to majestátna budova, ktorej vonkajšok sa pýšil bohatou kvetinovou a renesančnou výzdobou.Svojimi pätnásťročnými ocami pozorne sledovala ľudí, ktorí sa v húfoch hrnuli na nedeľnú omšu.S menším strachom sa pohla aj ona.
Preco sa na mna tak pozerá?? pomyslela si Shelly, kľaciac na lavicke a pozorujúc mladého miništranta, ktorý z nej stále nespustil oci.
Amen. vyriekla spolu s ostatnými.Ona sama však slová nevnímala.Rozmýšľala nad tými hnedými uhrancivými ocami, ktoré ju neprestajne sledovali.Sama sa snažila tváriť nedostupne a arogantne.No každú chvíľku ju nieco nútilo dvíhať zrak zo zeme.
Prekliaty muž! zasycala a nervózne si uhladila cierne, vlnité vlasy.Miništrantov pohľad ju znervoznoval.Bol to vysoký, asi 19-rocný mladík.Hnedé vlasy sa mu pod poriadnou dávkou gélu leskli, ofina padala voľne do cela, co mu dodávalo nezbedný a neohrabaný výzor.Tmavohnedé oci sa mu pred chvíľou zaleskli.Veľmi dobre sa zabával na rozpakoch ciernovlásky, sediacej rovno oproti nemu...
Odídte v pokoji! vyhlásil knaz.Shelly sa ako raketa postavila a zmizla v dave ľudí.Nevšimla si potmehúdsky úsmev, ktorý sa objavil na tvári urasteného muža v cierno-bielom habite, stojacom pár metrov za jej chrbtom.....
No, vravím ti.Urcite to je on.Stopercentne.Robil nám minulé leto animátora v tábore. hovorila Cathrine, Shellyna najlepšia priateľka.Nedala sa však prerušiť, pretože pokracovala:Volá sa Ryan.Má sestru.A..sú bohatí. dodala, zašomrúc poslednú vetu.To som si mohla myslieť, skrsla Shell v hlave myšlienka.Další ockov maznácik...
Shelly sa obliekala na omšu.Prichystanú mala bielu bavlnenú suknu a blúzku krémovej farby.
Do vlasov si pripla malinkú cervenú ružu z umeliny, ktorá sa jej nesmierne hodila k ciernym vlasom tmavomodrým ociam.Cítila sa nervozne.Vedela, že sa v jej vnútri rodí cit.Láska.Nesmierne si želala, aby muž jej srdca prišiel opäť.No taktiež cítila obrovskú potrebu chrániť sa pred neznámymi pocitmi, ktoré ju obklopovali.Neistým krokom vyšla von, do horúceho letného dna.
Prišiel, nesklamal ma. plesalo srdca Shelly, ukryté hlboko pod blúzkou.
Naco sem chodil? Aby robil problémy? pýtal sa však rozum.
Srdce a rozum.Tí, co v láske stoja oproti sebe.Nic neužahcujú.Ba naopak- oba zranujú...
Ryanove ústa sa roztiahli v širokom úsmeve, ktorý bol venovaný Selly.Mnohé tváre ľudí naokolo si to všimli.Niektorí si pomysleli, že je to nehanebnosť zabávať sa na omši.Ostatní sa tvárili, že nic nevidia.Ba dokonca im to schvaľovali!Len Shelly zúrila a plesala zároven.Chcela sa smiať aj plakať.Ľúbim ho, pomyslela si.
Po konci omše sa pohol k nej.
Ahoj, volám sa Ryan predstavil sa a nahodil šarmantný a sebavedomý úsmev císlo 1.
Ja som Shelly, Shell odpovedala trochu bojazlivo.
Išla by si so mnou von? spýtal sa po chvíli mlcania.
Shell mlcky prikývla.
Dobre.Stretneme sa o piatej na námestí? odpovedal a vyparil sa prec, s úsmevom na tvári.
Ked prišla na schôdzku, už ju tam cakal.Celý vecer sa prechádzali po meste, rozprávali sa.Z ostýchavého kaciatka sa Shelly menila na prekrásnu hrdú labuť.Žartovala, smiala sa..Aš prišiel okamih, na ktorý tak dlho cakala.Okamih bozku.Bol sladký.Nežný a dobyvacný zároven.Mužný a drsný.Taký, po akom túžila...
Ryan, ľúbim ťa vyhrkla bezhlavo.Bolo to vonku.Povedala tým všetko co cítila, všetky pocity, nádeje...
Eh..hm..ehm.. zamrmlal Ryan nieco úplne necujne...
O týžden po omši cakala Shelly na Ryana.Dohodli sa, že sa stretnú vonku.Ich vzájomná náklonnosť
stále rástla.Shelly mala pocit, že ju ľúbi aj on, len sa bojí vyjadriť svoje city, ktoré prechováva.
Cítila sa šťastná, bola v siedmom nebi.Túžila byť s ním, dotýkať sa ho, bozkávať...
Ryan, nikdy ma neopusť, veľmi ťa ľúbim ozvalo sa za Shell.
Aj ja teba princezná..Tá malá..Ešte nedospela pocula za sebou hlas svojho milého.
Otocila sa.Ked uvidela Ryana v nárucí neznámej dievciny, prišlo jej zle.Do ocí sa jej nahrnuli potoky slz, nemohla poriadne dýchať.
V tej chvíli si ju všimol aj on.Usmev mu zamrzol na perách, no po chvíli nahodil další.
Ulistný a nechutne sebavedomý.Shelly tam iba stála a pozerala Ryanovi priamo do ocí.Cítila sa byť mrtva.Sama.Obral ju o všetky ilúzie, nádej.Nezostalo jej ani to najdrahšie co mala- láska.
Bez slova sa otocila a rozbehla sa krížom cez trávu.
Je mi ľúto skonštatoval lekár.
Vaša dcéra je mrtva. Hovoril matke dievciny.Tá sa rozplakala.Nevládala už v sebe dusiť ten pocit smútku a krivdy, ktorý ju obklopoval.
Ja za to nemôžem.Bežala ako zmyslov zbavená.Celé oci mala cervené, plné slz.. obhajoval sa vodic auta.Jediná osoba vedela, kto za všetko nesie vinu.Mala hnedé oci plné trpkých slz.Na perách jej však už nevládol sebavedomý úsmev, ale bolestne zdrvená grimasa.
Odpusť, Shelly, srdiecko moje zašepkal Ryan a rozbehol sa do kaplnky.Sadol si a vytiahol nožík.Dlhšiu chvíľu nan hľadel a potom ho použil.
Mladého miništranta našli mrtveho o pár minút.Mal podrezané žily, nožík ležal vedľa neho celý cervený od krvi.Ležal na lavicke.
Na mieste, kde vždy sedávala Shelly...
Preco sa na mna tak pozerá?? pomyslela si Shelly, kľaciac na lavicke a pozorujúc mladého miništranta, ktorý z nej stále nespustil oci.
Amen. vyriekla spolu s ostatnými.Ona sama však slová nevnímala.Rozmýšľala nad tými hnedými uhrancivými ocami, ktoré ju neprestajne sledovali.Sama sa snažila tváriť nedostupne a arogantne.No každú chvíľku ju nieco nútilo dvíhať zrak zo zeme.
Prekliaty muž! zasycala a nervózne si uhladila cierne, vlnité vlasy.Miništrantov pohľad ju znervoznoval.Bol to vysoký, asi 19-rocný mladík.Hnedé vlasy sa mu pod poriadnou dávkou gélu leskli, ofina padala voľne do cela, co mu dodávalo nezbedný a neohrabaný výzor.Tmavohnedé oci sa mu pred chvíľou zaleskli.Veľmi dobre sa zabával na rozpakoch ciernovlásky, sediacej rovno oproti nemu...
Odídte v pokoji! vyhlásil knaz.Shelly sa ako raketa postavila a zmizla v dave ľudí.Nevšimla si potmehúdsky úsmev, ktorý sa objavil na tvári urasteného muža v cierno-bielom habite, stojacom pár metrov za jej chrbtom.....
No, vravím ti.Urcite to je on.Stopercentne.Robil nám minulé leto animátora v tábore. hovorila Cathrine, Shellyna najlepšia priateľka.Nedala sa však prerušiť, pretože pokracovala:Volá sa Ryan.Má sestru.A..sú bohatí. dodala, zašomrúc poslednú vetu.To som si mohla myslieť, skrsla Shell v hlave myšlienka.Další ockov maznácik...
Shelly sa obliekala na omšu.Prichystanú mala bielu bavlnenú suknu a blúzku krémovej farby.
Do vlasov si pripla malinkú cervenú ružu z umeliny, ktorá sa jej nesmierne hodila k ciernym vlasom tmavomodrým ociam.Cítila sa nervozne.Vedela, že sa v jej vnútri rodí cit.Láska.Nesmierne si želala, aby muž jej srdca prišiel opäť.No taktiež cítila obrovskú potrebu chrániť sa pred neznámymi pocitmi, ktoré ju obklopovali.Neistým krokom vyšla von, do horúceho letného dna.
Prišiel, nesklamal ma. plesalo srdca Shelly, ukryté hlboko pod blúzkou.
Naco sem chodil? Aby robil problémy? pýtal sa však rozum.
Srdce a rozum.Tí, co v láske stoja oproti sebe.Nic neužahcujú.Ba naopak- oba zranujú...
Ryanove ústa sa roztiahli v širokom úsmeve, ktorý bol venovaný Selly.Mnohé tváre ľudí naokolo si to všimli.Niektorí si pomysleli, že je to nehanebnosť zabávať sa na omši.Ostatní sa tvárili, že nic nevidia.Ba dokonca im to schvaľovali!Len Shelly zúrila a plesala zároven.Chcela sa smiať aj plakať.Ľúbim ho, pomyslela si.
Po konci omše sa pohol k nej.
Ahoj, volám sa Ryan predstavil sa a nahodil šarmantný a sebavedomý úsmev císlo 1.
Ja som Shelly, Shell odpovedala trochu bojazlivo.
Išla by si so mnou von? spýtal sa po chvíli mlcania.
Shell mlcky prikývla.
Dobre.Stretneme sa o piatej na námestí? odpovedal a vyparil sa prec, s úsmevom na tvári.
Ked prišla na schôdzku, už ju tam cakal.Celý vecer sa prechádzali po meste, rozprávali sa.Z ostýchavého kaciatka sa Shelly menila na prekrásnu hrdú labuť.Žartovala, smiala sa..Aš prišiel okamih, na ktorý tak dlho cakala.Okamih bozku.Bol sladký.Nežný a dobyvacný zároven.Mužný a drsný.Taký, po akom túžila...
Ryan, ľúbim ťa vyhrkla bezhlavo.Bolo to vonku.Povedala tým všetko co cítila, všetky pocity, nádeje...
Eh..hm..ehm.. zamrmlal Ryan nieco úplne necujne...
O týžden po omši cakala Shelly na Ryana.Dohodli sa, že sa stretnú vonku.Ich vzájomná náklonnosť
stále rástla.Shelly mala pocit, že ju ľúbi aj on, len sa bojí vyjadriť svoje city, ktoré prechováva.
Cítila sa šťastná, bola v siedmom nebi.Túžila byť s ním, dotýkať sa ho, bozkávať...
Ryan, nikdy ma neopusť, veľmi ťa ľúbim ozvalo sa za Shell.
Aj ja teba princezná..Tá malá..Ešte nedospela pocula za sebou hlas svojho milého.
Otocila sa.Ked uvidela Ryana v nárucí neznámej dievciny, prišlo jej zle.Do ocí sa jej nahrnuli potoky slz, nemohla poriadne dýchať.
V tej chvíli si ju všimol aj on.Usmev mu zamrzol na perách, no po chvíli nahodil další.
Ulistný a nechutne sebavedomý.Shelly tam iba stála a pozerala Ryanovi priamo do ocí.Cítila sa byť mrtva.Sama.Obral ju o všetky ilúzie, nádej.Nezostalo jej ani to najdrahšie co mala- láska.
Bez slova sa otocila a rozbehla sa krížom cez trávu.
Je mi ľúto skonštatoval lekár.
Vaša dcéra je mrtva. Hovoril matke dievciny.Tá sa rozplakala.Nevládala už v sebe dusiť ten pocit smútku a krivdy, ktorý ju obklopoval.
Ja za to nemôžem.Bežala ako zmyslov zbavená.Celé oci mala cervené, plné slz.. obhajoval sa vodic auta.Jediná osoba vedela, kto za všetko nesie vinu.Mala hnedé oci plné trpkých slz.Na perách jej však už nevládol sebavedomý úsmev, ale bolestne zdrvená grimasa.
Odpusť, Shelly, srdiecko moje zašepkal Ryan a rozbehol sa do kaplnky.Sadol si a vytiahol nožík.Dlhšiu chvíľu nan hľadel a potom ho použil.
Mladého miništranta našli mrtveho o pár minút.Mal podrezané žily, nožík ležal vedľa neho celý cervený od krvi.Ležal na lavicke.
Na mieste, kde vždy sedávala Shelly...
Ja nefim
(Marrius Nemmfer, 22. 8. 2006 15:01)